Fotogaléria: Einsiedeln 2021

5. september, deň našej tradičnej púte do Einsiedeln bol v tomto roku iný, ako to býva. Oslávili sme 50 rokov od oficiálneho kreovania Slovenskej katolíckej misie vo Švajčiarsku. V aktuálnej situácii, keď sa znova otvára otázka opodstatnenosti našej misie bolo vhodné, aby sme spoločne opätovne prosili Božiu matku o ďalšiu možnosť sláviť a stretávať sa v kruhu rodákov.

Hlavným celebrantom bol biskup Vladimír Fekete, bývalý provinciál Saleziánov na Slovensku. V homílii nám pripomenul dôležitosť vďačnosti, jednoty a zachovanie si viery v podmienkach, v ktorých žijeme (text homílie nájdete TU). Na púti sa zúčastnili aj dvaja bývalí misionári František Polák a Pavol Nizner. Účasťou nás poctil aj český misionár Antonín Špaček. Hojná bola aj účasť za švajčiarsku stranu, predstavitelia kantonálnej cirkvi Zürich, poverený pastoráciou migrantov v ZH a St. Gallen, predstavitelia Migratio a Katholisch Stadt Zürich. Práve posledne spomenutí prispeli aj na knižné vydanie našich spomienok.

Homília biskupa Vladimíra Feketeho na národnej púti Slovákov v Einsiedeln

Výročná púť slovenskej misie vo Švajčiarsku tuná v Einsiedeln sa tradične viaže ku sviatku Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Centrálna oslava Sedembolestnej v Šaštíne na Slovensku bude mať v tomto roku toho najvzácnejšieho celebranta v osobe Svätého otca, pápeža Františka. Verím, že viacerým z nás sa na nej podarí zúčastniť a od Svätého Otca si vypočujeme dôležité posolstvo pre upevnenie našej viery i povzbudenie pre rozvoj nášho duchovného života.

My sme sa tu dnes zhromaždili, aby sme v predstihu spoločne rozjímali o príklade Panny Márie a aby sme vyjadrili našu vďačnosť tým, ktorí slovenskú misiu založili a v priebehu 50 rokov ju viedli.

Liturgické čítania dnešnej slávnosti upriamujú našu pozornosť na prvé kresťanské spoločenstvo, ktoré sa formovalo v Jeruzaleme okolo apoštolov a Panny Márie. Inšpirovaní Božím slovom chceme dnes

  1. ďakovať Panne Márii za jej pomoc a ochranu počas 50 rokov existencie misie a celkom osobitne i v tomto období pandémie;
  2. prosiť o dar jednoty v našich rodinách a spoločenstvách;
  3. prosiť o dar viery v tých okolnostiach, v akých žijeme.

1. Slovenská misia vo Švajčiarsku bola dlhé roky prepojená s rehoľou saleziánov dona Bosca. So súhlasom švajčiarskej biskupskej konferencie v roku 1970 vznikla slovenská katolícka misia so sídlom v Zurichu. Jej prvým a najdlhšie účinkujúcim misionárom bol otec Anton Baník SDB. Po ňom temer 15(?) rokov viedol misiu otec František Polák SDB, 6 rokov otec Pavol Nizner a dnes leží misia na srdci i na pleciach otca Pavla Šajgalíka. Každý jeden z nich zanechal svoj vklad, a kus svojho srdca v duchovnej službe a vďaka ich obetavosti a námahám sa misia nielen udržiavala ale i upevňovala.
Naša súčasnosť je bohužiaľ poznačená chaosom a dezorientáciou ľudstva v mnohých oblastiach. Osobitne silno sme to mohli pocítiť i počas pandémie covidu 19, ktorá už druhý rok znepokojuje celé ľudstvo.
Spoločnosť, ale neraz i rodiny sú hlboko rozdelené v názoroch o tejto chorobe a jej pôvode, o účinnosti prostriedkov, ktoré nás majú chrániť sa pred ňou. Ak sme sami ešte neochoreli alebo sa nám či našim blízkym podarilo chorobu prekonať bez väčších následkov, to nie je samozrejmosť, ale je to dôvod ďakovať.
Ďakovať za Božiu pomoc i príhovor Panny Márie. A ďakovať aj za tých, ktorí sa obetujú v starostlivosti o chorých. Pretrvávajúca neistota vzhľadom na budúcnosť i narastajúca nevraživosť medzi stúpencami a odporcami očkovania nás ako veriacich tlačí na kolená… Ak teda dnes ďakujeme za 50 rokov budovania tohto spoločenstva Slovákov za hranicami, zahrňme do našich modlitieb i tento najnovší problém, vyvolávajúci napätia a nejednotu. Prosme Pannu Máriu o schopnosť nielen mať vlastný názor a smelo ho povedať, ale i o dar snažiť sa pochopiť tých, ktorí majú iný názor ako mám ja.       

2. V prvom čítaní zo Skutkov apoštolov sme počuli, že všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi. Dar jednomyseľnosti, jednoty, je v dnešnej dobe vo veľkom ohrození. Zdôrazňovaním individualizmu, osobnej slobody, práva mať svoj názor vznikajú bohužiaľ medzi nami stále nové trecie plochy, nevraživosti až nenávisť. A to nie je ľudské a už vôbec nie kresťanské.

Veríme, že Boh je darcom jednoty. Existuje aj zdanlivá alebo falošná jednota, ktorá je typická pre totalitné režimy a diktatúry. V takýchto režimoch sa ľudia zo strachu nechcú alebo ani nemôžu slobodne prejaviť a vyjadriť svoje skutočné postoje. Takýto systém vyzerá navonok jednoliaty, ale tým, že je udržiavaný iba strachom a mocou, je skôr či neskôr odsúdený k zániku.
V minulom storočí fašizmus a komunizmus zachvátili celý rad krajín a spôsobil úpadok civilizácie i vzťahov… Pádom totalít vznikol priestor slobody, ktorý však ukázal, aké ťažké je byť slobodným a zostať pritom i zodpovedným…
Presviedčame sa, že hoci túžime po jednote v našich rodinách a spoločenstvách,
predsa tak ľahko medzi nami vznikajú napätia a spory. Moderný človek si je vedomý slabosti a ohraničenia tých druhých, ale obyčajne mu chýba pokora priznať si i vlastné hranice a možnosť omylu. Ak chápeme dôležitosť jednoty, čo by sme mohli alebo mali urobiť pre jej posilnenie?
Chcel by som dnes poukázať na dva zdanlivo jednoduché, ale pritom veľmi mocné prostriedky, vyjadrené dvomi slovami:
počúvať a odpúšťať.

Umenie počúvať a odpúšťať patria podľa mňa medzi najťažšie veci v živote rodiny i spoločenstva. Skúsenosť nás učí, že je potrebné a veľmi užitočné naučiť sa trpezlivo a so záujmom počúvať iných. Počúvať ich bez predsudkov a bez skákania im do reči, v opravdivej túžbe spoznať a pochopiť ich zmýšľanie i motivácie. Ak zainvestuje do tejto schopnosti, stanú sa aj z nás vyhľadávaní spoločníci a tvorcovia pokoja.
O odpúšťaní sme toho v živote už počuli veľmi veľa. Predsa však táto vlastnosť ostáva jednou z najťažších čností, ktorou sa má vyznačovať kresťan.
Je ťažké odpustiť tomu, kto nám ublížil ale si to nechce priznať a neľutuje to.

Je ťažké ale potrebné učiť sa odpúšťaniu v rodine, vo vzťahu k najbližším, pretože tí, čo sú nám bližšie nám i nechtiac môžu ublížiť viac ako cudzí. Ak mám dar poznania vlastných chýb a obmedzení, prosme i o schopnosť nadobúdať si súcit a milosrdenstvo s tými, ktorí sa mýlia alebo chybujú. Tak ako nás to učí Ježiš v modlitbe Otče náš…

3. Všetci poznáme svedectvá a hrdinské príklady kresťanov a ich vernosti vo viere, či už počas prenasledovania za komunizmu na Slovensku alebo v niektorých radikálnych moslimských krajinách. Iste ste počuli aj o podzemnej Cirkvi v komunistickej Číne. Bolo to pred niekoľkými desaťročiami, keď v provincii Fudžen žil katolík, ktorý napriek zákazu vlády hľadal možnosti pre seba i pre svoju rodinu duchovne žiť. Stretával sa s inými veriacimi za prísnych bezpečnostných opatrení vždy v noci, aby mohli sláviť Eucharistiu. Oni riskovali svoje životy, len aby mohli mať účasť na Eucharistii. Počas týchto stretnutí boli na prístupových cestách v okolí rozostavení pozorovatelia, aby upovedomili zhromaždenie, ak by sa blížil policajný zásah. A raz k nemu i skutočne prišlo. Kňaz i všetci účastníci sa rýchlo rozpŕchli cez záhrady a polia do bezpečia… Všetci, až na rodinu, v ktorej sa bohoslužba konala. Tí nemali kam ísť. Boli doma. Keď polície prišla, otca rodiny odviezli so sebou na výsluch. A nebol to len priateľský rozhovor a dohováranie. Políciu zaujímalo jediné: kde sa skrýva tajný kňaz. Výsluch trval tri alebo štyri týždne a bol sprevádzaný bitkou a krutým mučením. Keď vypočúvaný, oslabený nedostatkom spánku a bolestnými elektrošokmi myslel, že už ďalej nevydrží, úpenlivo sa v duchu modlil o silu vydržať a neprezradiť kňaza. Vedel, že ak by ho polícia dostala do rúk potom i on, i jeho rodina i všetci ostatní ostanú možno na dlhé roky bez Eucharistie, ktorá ich zjednocovala a posilňovala. On tak miloval Ježiša v Eucharistii, že dokázal pretrpieť všetky muky.
Po mesiaci mučenia sa polícia presvedčila, že ho nedokážu zlomiť a prepustili ho. Utýraný otec sa vrátil domov ako hrdina, z ktorého polícia nič nevytĺkla. A po nejakom čase sa dokonca celej rodine podarilo emigrovať na západ. Bolo to pred niekoľkými rokmi. Náš prenasledovaný katolík bol taký šťastný, pretože odrazu mohol byť na omši každý deň! A on túto možnosť i využil. Spokojne prichádzal na omšu v nedele i vo všedné dni a nikto ho za to neposadil do väzenia. Bolo to skoro ako v raji.

Na každom rohu kostol a možnosť byť na svätej omši bez obáv – a to nielen v nedele, ale každý deň.!

Náš hrdina sa veľmi rýchlo zorientoval a pochopil, že v spoločnosti, kde sa ocitol, ak viac pracuješ, tak môžeš i viac zarobiť. I povedal si: ja chcem dať svojim deťom viac. Budem viac robiť, aby sa moje deti mali lepšie. A tak aj urobil. Začal zarábať viac, ale neostal mu čas, aby mohol byť na omši každý deň. Čas bežal, a postupne začal vynechávať i nedeľné omše. Raz preto, že bol veľmi unavený. Inokedy preto, lebo sa mu ponúkal veľmi výhodný džob práve v nedeľu… Prešiel rok a on začal chodiť na omšu iba na Vianoce a na Veľkú noc.
Keď som prvý krát počul tento príbeh od jeho farára, tak tento chlapík neprišiel do kostola už ani na Veľkú noc.
Čo nám môže povedať tento smutný príbeh zo života? V prvom rade to, že čo sa nepodarilo dosiahnuť komunistom ich prenasledovaním a mučením, to veľmi rýchlo dosiahla naša západná kultúra – a to bez akejkoľvek veľkej snahy. Mučenie nedokázalo zlomiť v tomto človeku vieru a lásku k Eucharistii – a naša kultúra ju dokázalo zahmliť a vytlačiť z jeho života. A ani sa o to nemusela nejako špeciálne snažiť…

Tento príbeh bohužiaľ nie je vymyslený a bohužiaľ s rozličnými obmenami sa opakuje i dnes, i v našom meste, možno i v našej rodine.
Žijeme v dobe, ktorá od nás vyžaduje vedomé rozhodnutie bojovať o svoju vieru, chrániť si ju pred mnohými ponukami, ktoré vyzerajú lákavo a príťažlivo, ale ktoré sú schopné nás odvliecť na plytčinu duchovného života.

Bratia a sestry, žijeme v spoločnosti, ktorá nebojuje proti Bohu priamo, ale ktorá vie pripraviť o vieru nielen emigrantov z Číny, ale i nás.
Všetci sme neraz na vlastnej koži zakúsili pokušenie neprísť o nejakú výhodnú ponuku: veď ja si vieru zachovám a Boh bude v mojom srdci na prvom mieste. Ale teraz je dôležité využiť túto šancu. Teraz treba zarobiť a poistiť sa na starobu. Teraz treba využiť možnosť a vycestovať… Veď Pán Boh tu bude stále, k nemu sa bude dať vrátiť aj neskôr, ale táto šanca sa už nezopakuje… A tak sa z jednej výnimky môže i v našom živote postupne stať pravidlo… A duch tohto sveta sa ukáže príťažlivejším a mocnejším ako naše presvedčenie…

Tieto slová sa týkajú mňa tak isto ako každého jedného z vás.
No osobitne dôležité sú pre našich birmovanocov. Ako dospelí kresťania máte byť svedkami viery pre svojich rovesníkov i pre nás. A svedok sa po grécky povie martyros – mučeník…
Sme hotoví trpieť za svoju vieru? Možno ani tak nie od väzniteľov a mučiteľov, ako skôr od tlaku prostredia, ktoré nám bude vykresľovať pred náš duchovný zrak také možnosti a také príležitosti…len aby sme nevenovali svoj čas, svoje srdce a svoje túžby Bohu a duchovnému životu.

Bratia sestry, v dnešnom svete je veľa ponúk a pokušení, ktoré sú schopné oslabiť našu vieru a postupne nás o ňu i pripraviť. Je dobré si to uvedomiť a je správne najmä počas takýchto slávností si zopakovať svoje rozhodnutie vzdorovať duchu sveta a chrániť si vieru i za cenu nevýhod alebo i obetí…

Nech nám v tom na príhovor Panny Márie pomáhajú i naši osobní patróni a ochrancovia a nech sa náš boj a naša vernosť stane povzbudením a posilou pre našich blízkych. Amen.