Príhovor o. biskupa Rábeka + fotogaléria Einsiedeln 2018

Panna Mária nám pomáha začleniť sa do rodiny Cirkvi

Je málo slov, ktoré sa tak citlivo dotýkajú srdca každého človeka ako je slovo „matka“. Matka je osoba, ktorá nás milovala už pred naším narodením, ktorá nás zrodila za cenu svojich bolestí, matka nás sprevádzala svojou starostlivou láskou od útleho detstva a neprestáva jej na nás záležať aj keď sme dospelí a vzdialení od nej…

Na sviatok Sedembolestnej Panny Márie si náš Slovenský národ pripomína svoju nebeskú Matku, Pannu Máriu, ktorej nás, ako svojich nasledovníkov, zveril Ježiš Kristus, zomierajúci za nás na kríži – keď tam, pod krížom, trpela s Ním Jeho Matka. On trpel a zomieral pre to, aby sme sa my mohli zrodiť k novému životu ako Boží synovia a dcéry – a ona trpela ako Jeho matka spolu s Ním a pre ten istý cieľ ako On, teda za našu záchranu.

Avšak matka, akokoľvek má rada svoje dieťa, nepúta si ho trvalo na seba, lež mu umožňuje, aby sa postupne včleňovalo do širšej ľudskej rodiny – do školy, do obce či mesta, do rodiny národa a z rozličných dôvodov aj do vzdialených končín sveta – ako je tomu aj vo vašom prípade. Ste ďaleko od svojej rodnej matky, ďaleko od matky, ktorou je náš národ. A predsa, každý z vás myslí s vďačnosťou a láskou na svoju matku a mnohí si zvlášť v cudzine uvedomujú, čo pre nich znamená tá matka, ktorou je vlasť a národ, z ktorého sme vzišli…

A podobne i naša nebeská Matka, Panna Mária, nás nepúta k sebe, lež nám pomáha, aby sme sa začlenili do tej veľkej duchovnej rodiny, ktorú jej Syn založil za cenu svojej smrti a zmŕtvychvstania – do Cirkvi. Tak sme počuli v dnešnom prvom čítaní, že po Ježišovom nanebovstúpení sa Panna Mária pripája k apoštolom a ďalším učeníkom svojho Syna a spolu s nimi očakáva a v modlitbách vyprosuje pre nich dar Ducha Svätého, po ktorého prijatí majú plniť poslanie, ktoré im Ježiš dal, keď im povedal: „Iďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu…“.

Aj vy ste sa stali Ježišovými nasledovníkmi už tam doma, vo svojej rodnej farnosti, tam ste boli pokrstení, prijali ste Eucharistiu a sviatosť birmovania a potom ste z rozličných dôvodov odišli do sveta, sem.

Ak chceme byť úprimní, musíme asi priznať, že vo väčšine prípadov to neboli nejaké kresťanské, misijné motívy, ktoré vás viedli k vysťahovaniu, ale skôr celkom praktické ekonomické alebo rodinné dôvody.

Vzkriesený Ježiš Kristus však povedal apoštolom, aby sa nerozchádzali do sveta plniť misijné poslanie, kým nebudú vystrojení „mocou z hora“ – teda Duchom Svätým. Bez Ducha Svätého sme ako nezrelé obilie, bez klíčivosti – ak ho zasejeme na roľu rozloží sa v zemi a splynie s ňou, stane sa iba hnojivom…

Takto aj človek – vo vašom prípade príslušník Slovenského národa – splynie postupne s novým prostredím v cudzine, prispôsobí sa štýlom života, kultúrou i ekonomicky, prácou svojich rúk a umu sa stane určitým prínosom pre tú časť sveta, kde mu prichodí žiť, akýmsi „hnojivom“, no postupne s týmto novým prostredím splynie a stratí sa….

Je pekné a správne, že aj vy sa raz v roku takto zhromažďujete spolu v tomto chráme okolo našej nebeskej Matky, aby ste  si uvedomili  to jedinečné bohatstvo, ktoré ste dostali vo svojej vlasti na Slovensku a aby ste sa otvorili pre prijatie a upevnenie daru Ducha Svätého, ktorého Panna Mária vyprosovala pre prvotnú Cirkev a iste ho vyprosuje i pre nás,  pre každého z vás.

Som veľmi rád, že môžem dnes sprostredkovať jednej z vás prijatie do Cirkvi udelením sviatosti krstu a spolu s ďalšími dar Ducha Svätého vo sviatosti birmovania. Pre nás ostatných je to príležitosť obnoviť si vedomie týchto darov a úloh, ktoré z nich vyplývajú.

Duch Svätý nás začleňuje do Ježiša Krista, stávame sa súčasťou Jeho tajomného tela, ktorým je Cirkev. A zrazu sa naša situácia mení: v Cirkvi sme všade doma, v každom katolíckom kostole na svete, v každom farskom spoločenstve a v každej diecéze. Pretože všade je Boh naším Otcom, všade je Kristus naším bratom a spasiteľom, všade sú veriaci ľudia našimi bratmi a sestrami. V Cirkvi nás Duch Svätý spája so všetkými jej členmi, či sú nám blízko alebo ďaleko – a tak sme spojení aj s tými, na Slovensku.

Dar Ducha Svätého nás však uschopňuje a pobáda plniť všade naše kresťanské poslanie: žiť vždy a všade ako Kristovi nasledovníci, podľa Jeho evanjelia, využívať naše schopnosti na konanie dobra našim blížnym – nielen za cieľom zárobku či úspechu, ale ako kresťania vedení Duchom Svätým máme konať tvorivo dobro a máme mať silu odmietať všetko, čo je v rozpore s vernosťou Kristovi a Jeho evanjeliu. Takto bude každý z nás osobne a spolu i s ďalšími úprimne veriacimi kresťanmi  akejkoľvek národnosti tvorcom dobra v prostredí, v ktorom žijeme a budeme napomáhať odovzdávanie viery ľuďom, medzi ktorými sa nachádzame a tak budeme prispievať k rozvoju spoločenstva Cirkvi, tým, že i vplyvom nášho príkladu a skutkov aspoň niektorí nájdu cestu k viere v Ježiša Krista.

V mojej katedrále v Bratislave si pred pár rokmi umiestnili pamätnú tabuľu ľudia, ktorí boli v päťdesiatych rokoch minulého storočia násilne odvlečení do sovietskych gulagov na nútené práce. Mnohí z nich tam zahynuli. Jeden, ktorý bol takto odvlečený, a prežil, takto spomínal na svoj príbeh: Zatkli ho ako mladého muža doma. Keď ho odvláčali jeho matka plakala a on jej povedal: „Mama, neplačte, ja sa vám vrátim!“. Nasledovali roky ťažkej práce a hladu v neľudských podmienkach na Sibíri. Avšak, pohľad na jeho trpiacu, plačúcu matku, ktorý si odniesol v duši z domu, a sľub, ktorý jej dal, bol pre neho podnetom a motívom aby sa snažil každý deň prežiť, aby sa nevzdával. A tak sa po niekoľkých rokoch naozaj vrátil domov. Kosť a koža, mal 40 kíl, ale prišiel živý. Mamu už v dome nenašiel. Na cintoríne vyhľadal jej hrob a pri kríži so slzami v očiach povedal: „Mama, tu som, vrátil som sa!“.

Aj vy ste odišli z domu našej Slovenskej vlasti, kde je našou Patrónkou Sedembolestná Panna Mária. Dôvodom jej utrpenia nebolo v prvom rade to, že ste odišli do sveta, do inej krajiny. Ona trpela so svojím Synom za nás preto, aby sme sa mohli vrátiť do domu nebeského Otca, aby sme sa stali Božími prijatými deťmi, aby sme už tu na zemi patrili do rodiny Božích synov a dcér a a by sme mali v sebe Božieho Ducha. Majme preto aj my pred očami túto duchovnú Matku nášho národa a pri pohľade na jej bolesti jej opakujme: „Matka, ja sa vrátim, za každú cenu budem žiť ako nasledovník Tvojho Syna, dám sa viesť Jeho Duchom“.

Iste, je to radosť, keď sa môžete vrátiť domov, na Slovensko – či už na nejakú chvíľu, alebo natrvalo; je však oveľa dôležitejšie, aby sa každý z nás vrátil duchovne do domova Cirkvi, aby sme v spoločenstve Cirkvi žili ako Boží synovia a dcéry a na konci pozemskej púte sme mohli byť prijatí do večného domova nebeského Otca, kde je už naša Patrónka – nie ako trpiaca, lež oslávená Bohorodička, aby sme mohli mať spolu s ňou účasť na večnej sláve jej Syna – a mohli sme jej s radosťou povedať: „Mama, tu som, vrátil som sa“ – a podľa možnosti nielen sám, lež spolu s členmi svojej rodiny, s manželským partnerom, s deťmi, s ďalšími príbuznými a s mnohými, ktorým sme pomohli prekonať otroctvo hriechu, duchovnú smrť a pričinili sme sa o to, aby prijali Božieho Ducha.

S dôverou sa často obracajme na našu nebeskú Matku a prosme ju o jej príhovor u všemohúceho Boha, aby sme každý deň mohli prežiť ako Boží synovia a dcéry, pod vedením Ducha Svätého.