MARIÁN KUFFA – Zastavme zlo z Istanbulu
Istambulský dohovor – plné znenie
Už sa zdalo, že diskusia o Istanbulskom dohovore na Slovensku utíchne. Stala sa politickým kapitálom. Čo už po tom, že komisárka za ľudské práva Jourová ju prepašovala do Európskeho parlamentu. Preto sa cítim povinný reagovať na výzvu obsiahnutú v Istanbulskom dohovore a zoznamovať s ním verejnosť.
Mám možnosť sledovať mnoho manželstiev, ich vývoj, ale aj ich časté konce. Teda v určitom zmysle aj násilie, ktorého obeťou sú najčastejšie deti.
Istanbulský dohovor sa vymedzuje predovšetkým na násilie páchané na ženách. Ostatné formy síce deklaratívne berie do úvahy a doslovne sa naň odvoláva v niektorých ustanoveniach. Napriek tomu vychádza z premisy, že žena je slabšie stvorenie menej chránené biologickými danosťami ako muž, ktorý vo svojej podstate je agresívnejší (bojovník, lovec a pod.). Tento typ násilia označuje ako rodovo podmienené násilie. Pri tejto príležitosti zavádza pojem rod ako súbor sociálneho správania sa jedinca a ktoré si v konečnom dôsledku môžeme zvoliť sami na rozdiel od biologického pojmu pohlavia. Nemienim polemizovať o tom, či to je pravda, alebo nie. Faktom zostáva, že násilníkmi bývajú aj muži, ale aj ženy. Osobitnou kategóriou žien sú matky jedného z manželov, žiaľ častejšie manželky.
Nespokojnosť s manželom svojej ukoristenej dcéry prejavujú ticho, niekedy hlasno, ale vytrvalo. Erodujú vzťah, ktorý by mali podporovať. Chcú len „dobro vlastnej dcéry“ alebo syna, ale rozbíjajú krehké. Nehľadia na deti, ktoré najviac trpia krízou.
Po rozpade manželstva, a to aj takého, ktoré bolo uzatvorené pred oltárom, muž sa ocitá na ulici. Začína jeho tragédia. K vlastným deťom sa nedostáva, je z toho nešťastný. Aj dlho po rozpade stále spomína na časy ako na to moje (dieťa, byt, záhrada, ale aj manželka). Začína blúdiť a často vstupuje do nového, náhradného vzťahu. Tu už sa nehľadí na korektnosť, ale skôr na okamžitý prospech.
Násilie plodí nové násilie. Novým násilím je aj nový vzťah nahrádzajúcim pôvodný vzťah. Lebo by nevznikol, keby prvý by nebol napádaný a znivočený „s dobrým úmyslom“. Tu platí zásada, ktorá málokedy zaznie nahlas: Ten, kto odmieta manželstvo a mení ho najprv len na manželské povinnosti (láska nemôže byť povinnosťou!) a neskôr aj toto ruší je spoluvinný za každé zlyhanie partnera.
Toto platí aj v prípade rodiča manželského partnera.
Z pozadia sa vynára otázka – načo je nám Istanbulský dohovor, ktorý sa snaží riešiť násilie príkazmi, keď napr. kresťanstvo toto rieši už dve tisícročia láskou. Konkrétne spomína aj spoluzodpovednosť a spoluvinu za zlyhanie partnera. Vychádza pritom s oveľa dávnejšej skúsenosti zo židovského riešenia, z Mojžišovho zákona a v toto prípade hovorí o tvrdosti srdca!