Blíži sa sviatok Krista Kráľa a advent. V liturgii začína dominovať téma čakania na Pánov príchod. Po podobenstve o pannách čítame podobenstvo o sluhoch, ktorým boli zverené talenty. Ježiš hovorí o viere, ktorú nám zanechal. Je to hodnota, ktorú sme dostali pri krste, a každý z nás sa rozhoduje, čo s ňou urobí.

Zaujímavo sa k daru zachoval sluha, ktorý ho ukryl pod zem. Tento muž si o pánovi vymyslel, že je nespravodlivý a krutý. Bola to výhovorka, ktorou ospravedlňoval svoju lenivosť a pasivitu. Takéto správanie je vlastné nielen vlažným kresťanom, ktorí sa vyhovárajú na „zlého Boha, čo necháva trpieť nevinných“. Charakteristické je aj pre kruhy horlivých veriacich, ktorí chcú svoje náboženstvo „zakonzervovať“ v ideálnom stave, v takom, v akom bolo pred Druhým vatikánskym koncilom alebo pred Milánskym ediktom. Tento druh konzervativizmu je bludom, pretože podsúva svetu klamstvo, že súčasné kresťanstvo už nemá svoju pôvodnú silu ani krásu, neprináša a nedáva život. Nezabúdajme však, že kresťanstvo nie je inštitúcia. Je to osoba, ktorá je živá a prítomná – vzkriesený Pán. Živý Ježiš vstupuje do našich životov ako výdatný prameň, ktorý nemožno prikryť zemou ani zahatať. Je smiešne ignorovať ho, ale aj myslieť si, že ho zachránime tým, že ho uzavrieme do fľaše. Jeho úlohou je zavlažovať a oživovať zem a má na to dostatočnú silu. Ak tomu neveríme, môžeme sa skutočne dočkať prekvapenia, keď príde ako povodeň a nájde človeka nepripraveného, zahľadeného do seba a s prázdnymi rukami…

Nebojme sa ani kresťanstva, ani o kresťanstvo. Ježiš nás pozýva odkrývať jeho silu a krásu. Pripodobňujme sa sluhom, ktorí talenty zúročili. Na ich príklade sa ukazuje, že ten, kto pracuje so svojou vierou, dosiahne stopercentný úspech.