V časoch cisára Oktaviána Augusta bol v Ríme postavený pozoruhodný chrám. Volal sa Panteón a bol zasvätený všetkým bohom. Stojí dodnes. Je okrúhly a nemá okná, stĺpy ani piliere. Svetlo sa doň dostáva zhora cez okrúhly otvor s priemerom takmer deväť metrov. Voda, ktorá dnu naprší, sa odvádza kanalizáciou zabudovanou do podlahy. Chrám má rovnaký priemer aj výšku – 43 metrov. Oproti vchodu Rimania postavili oltár svojho najvyššieho boha Jupitera a po stranách umiestnili oltáre a sochy ostatných rímskych bohov. Chrám sa tak stal akýmsi duchovným srdcom Ríma.

Po Ježišovom vzkriesení sa však do Ríma dostalo evanjelium. Pohanské svätyne padali jedna za druhou. Panteón však chceli kresťania zachovať. Pápež Bonifác nariadil, aby z neho odstránili všetky pohanské modly a premenili ho na kresťanský chrám. Deň pred posviackou priviezli do Panteónu na osemnástich vyzdobených vozoch množstvo relikvií svätých a uložili ich do skriniek, ktoré tam boli na tento účel pripravené. Pápež zasvätil chrám Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom. Zároveň nariadil, aby sa vo výročný deň tejto posviacky slávil sviatok všetkých svätých.

Chrámy, ako je Panteón, nám pripomínajú, že okolo Krista, Božieho Baránka, sa zhromaždilo skutočne veľké spoločenstvo – ohromný zástup, ktorý nik nemôže spočítať: ľudia zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov, ako hovorí apoštol Ján. Dnešný deň je sviatkom tohto spoločenstva. Treba si uvedomiť, že sme jeho súčasťou a že svätci na oltároch nám nie sú cudzí. Nie sú to chladné, mŕtve sochy. Sú to naši bratia a sestry, ktorí prežili na zemi dobrý a krásny život. Teraz sú v nebi a túžia nám pomáhať. V krste sme boli i my prijatí do ich spoločenstva. Pozrime sa teda do svojho srdca a vyhádžme z neho bôžikov, ktorým sa klania svet okolo nás. Znova zasväťme svoje srdce Bohu, aby sme sa v spoločenstve svätých mohli cítiť ako doma.