V židovskom prostredí by aj malé dieťa na otázku o najväčšom prikázaní odpovedalo jednoznačne: je ním svätenie soboty. Ide totiž o prikázanie, ktoré rešpektuje aj samotný Boh. Ježišovi protivníci mali určite nachystanú aj druhú otázku: Prečo potom v sobotu uzdravuješ chorých? Šlo opäť o pascu, ktorú Ježiš rozpoznal, no jeho reakcia bola geniálna.

Z pohľadu dnešného západného človeka je židovská vernosť šabatovému odpočinku neraz terčom humoru. Ale zaujímali sme sa niekedy o pohľad veriaceho Žida? Ak Žid hovorí, že šabat sa má „svätiť“, používa slovo lekadeš, ktoré má dva významy: „svätenie“ alebo „zasnúbenie“. „Svätenie šabatu“ je „zasnúbením sa so šabatom“. V piesni Lecha dodi, ktorú Židia spievajú v piatok večer, je preto siedmy deň nazvaný kráľovnou a nevestou. Pritom nejde len o náboženskú abstrakciu. Veľmi ma prekvapilo, keď som sa v knihe jedného rabína dočítal, že Židia milujú sobotu, lebo vtedy trávia celý deň v posteli a venujú sa manželským povinnostiam. Niečo na tom bude, lebo aj v babylonskom Talmude sa skutočne uvádza, že učenci, ktorí pravidelne študovali mimo domova, sa mali vracať k manželkám v piatok večer. Šabatový odpočinok, modlitba a láska k blížnemu nie sú suchou povinnosťou. Sú dôkazom, že Židia nie sú otrokmi a majú právo naplno prežívať všetko krásne, čo patrí k vzťahu s Bohom a blížnymi.

Pre nás kresťanov je dôležitý Ježišov veľký šabat, deň, ktorý slávime ako Bielu sobotu, čas medzi rýchlym pochovaním jeho ukrižovaného tela a slávnym vzkriesením. Ježiš odpočíval v hrobe. Navonok nič nerobil. On však v tých chvíľach zostúpil medzi mŕtvych, aby im priniesol „odpočinutie večné.“ Bol to okamih, keď s uzdravujúcou láskou objímal otca Adama, matku Evu a všetky ich deti, ktoré čakali na zavŕšenie siedmeho dňa stvorenia, dňa, ktorý začal, no nemal zavŕšenie a tak nemohol byť jeho význam bez Ježišovej obety správne pochopený. Po vzkriesení sme sa posunuli ďalej. Slávime nový sviatočný deň, nedeľu. Naplňme tento čas takou láskou k Bohu a blížnym, akej nás učí náš Pán.