Franz Kafka hovoril, že dobrá kniha nás musí zobudiť tak, ako úder do hlavy. Ak nemá takú silu, nezaslúži si, aby sme ju čítali. Evanjelium je v tomto zmysle dobrou knihou. Poriadne vyrušia napríklad slová o tom, že každému treba odpustiť. Taký postoj nebol nikdy vnímaný ako spravodlivosť. Židia i dnes čítajú v Talmude, že ak sme dobrí voči tým, ktorí sú zlí, zachovávame sa zle k tým, ktorí sú dobrí. Voltaire hovoril, že ak odpustíme zločin, stávame sa komplicom. A bibická tradícia? Ako protipól k Lamechovej neúmernej pomste (sedemdesiatsedemnásobnej) zaviedol Mojžiš Izraelitom zásadu „oko za oko, zub za zub“. Dokážete si predstaviť spravodlivejší zákon?

Kristus nás však zaväzuje k absolútnemu milosrdenstvu, keď hovorí podobenstvo o dvoch dlžníkoch. Jednému odpustili sumu, ktorá zodpovedá odmene za 90 miliónov pracovných dní (200 000 rokov práce). Tento muž nedokázal odpustiť bratovi, ktorý mal tiež veľký, ale oveľa menší dlh voči nemu. Jeho hriechom nie je tvrdosť voči blížnemu, ale nevďačnosť za to, koľko mu bolo odpustené. Preto Ježiš nechce, aby tí, ktorí majú problém s odpúšťaním, prinášali na oltár svoje dary. Obeta je symbol vďačnosti.

Povolaním kresťana je skutočne pretvoriť svet tak, aby bol miestom, kde vládne spravodlivosť. Naše pôsobenie v spoločnosti bude mať však svoju silu len vtedy, ak bude na prvom mieste vďačnosť za Božie milosrdenstvo, za nový život a novú šancu, ktorú sme my sami dostali vďaka Ježišovej krvi. Ak sa na prvé miesto v našej mysli tlačí čosi iné, vždy si spomeňme na zásadu, že dom sa nestavia od strechy.