Na začiatku 17. storočia sa na území východného Slovenska odohral príbeh Štefana Iglódyho. Bol to mladý šľachtic, ktorý sa narodil v protestantskej rodine. V období dospievania stretol katolíckych misionárov a pod ich vplyvom konvertoval a vstúpil do františkánskeho rádu. Musel všetko opustiť – vzdať sa rodiny, dedičstva i spoločenského postavenia. Stal sa rehoľným žobrákom. V habite chodil po rodnom kraji, klopal na dvere ľudí a prosil o almužnu. Raz pri žobraní stretol mužov, ktorí ho poznali od detstva. Presviedčali ho, aby si rehoľné rúcho vyzliekol a vrátil sa k príbuzným. Štefan však odmietol zanechať Katolícku cirkev i život v kláštore, preto ho kruto umučili. V čase stavovských povstaní zavraždili protestanti na východnom Slovensku niekoľko desiatok františkánov. Tieto zločiny, ktorých sa, žiaľ, voči protestantom dopúšťali aj katolíci, boli smutnou súčasťou obdobia cirkevnej reformácie. Pritom hnutie reformácie pôvodne reagovalo na hlboký mravný úpadok v cirkevných štruktúrach.

Len niekoľko storočí predtým sa Cirkev nachádzala v podobnom mravnom úpadku. Aj vtedy sa našiel reformátor – svätý František z Assisi. Mladý a bohatý kupec zažil Boží dotyk. Uvedomil si, aký plytký bol dovtedy jeho život. Začal konať pokánie a robiť dobro. Netušil, že ešte počas svojho života získa tisíce nasledovníkov a jeho spiritualita osloví milióny ľudí. Vďaka nemu sa vtedajší úpadok Cirkvi zastavil a evanjeliové hodnoty sa v spoločnosti opäť stali uznávanými.

Neraz zúfalo krútime hlavou nad kúkoľom, ktorý rastie na Božom poli. Ježiš nás napomína, aby sme boli trpezliví a nebrali spravodlivosť do vlastných rúk. Tak ako slepý nemôže viesť slepého, ani hriešnik nemôže „robiť poriadok“ s hriešnikmi. Jediné srdce, nad ktorým máme moc, je to naše.