Ježiš sa po svojich prvých verejných vystúpeniach stal celebritou. Nasledovali ho masy. Mnohí boli svedkami vyháňania démonov, obrátení a uzdravení. Hovorilo sa o ňom, že má moc nad prírodou, a tisíce ľudí svedčili o tom, že ich nasýtil z piatich chlebov a dvoch rýb. Ježiš však potom k zástupom prehovoril. Zjavil im seba ako chlieb, ktorý majú jesť, aby večne žili. Vyhlásil sa za Pána nad sobotou a za základ svojho učenia určil osem blahoslavenstiev. Obklopil sa Samaritánmi a verejnými hriešnikmi, s ktorými sa spriatelil a zvykol u nich stolovať. Ľudia začali o ňom pochybovať. Farizeji a zákonníci s ním vstúpili do konfliktov. Mnohí sa od Ježiša začali odvracať. Dokonca sám Ján Krstiteľ poslal učeníkov, aby sa ho opýtali, či sa v ňom nezmýlil, keď ho vyhlásil za Mesiáša.

To je atmosféra, v ktorej zaznieva podobenstvo o rozsievačovi. Toto podobenstvo nie je o rôznych druhoch pôdy. Ježiš nechce, aby sme sa pri jeho počúvaní sústredili na seba. Je o ňom a o jeho slove. Je o Ježišovej viere, že slová, ktoré ľuďom hovorí, majú svoju moc a že má význam ohlasovať ich bez ohľadu na to, či im veríme alebo nie, či ich chceme počúvať, alebo ich púšťame jedným uchom dnu a druhým von.

V staroveku sa zem neobrábala pred siatím. Orala sa až po tom, ako rozsievač rozhádzal zrno. To, čo Ježiš ohlásil pred dvetisíc rokmi, môže stále v mojom živote vzklíčiť a priniesť úrodu. A je jedno, či som dobrá zem, alebo zem zatvrdnutá a spálená. S každou pôdou sa ešte dá pracovať. Len uverme v silu toho, čo do nás Ježiš vložil, aby sme mali motiváciu znova na sebe pracovať a zažiť radosť z toho, ako v nás pôsobí Božia moc.