Rodinná láska je pre Ježiša, samozrejme, dôležitá a nikdy by ju nechcel zraňovať. Evanjelista Matúš zapísal jeho slová v období, keď kresťania museli definitívne opustiť synagógy. Všetkých, ktorí považovali Ježiša za Mesiáša, Židia zo svojich spoločenstiev vylúčili. Mnohí kresťania vyrástli v židovských rodinách a naďalej sa považovali za Židov. Veď Židom bol aj Ježiš a hrdo sa k svojmu pôvodu hlásili aj apoštoli Peter a Pavol. Odrazu stáli kresťania pred voľbou: buď Cirkev, alebo synagóga.

Boh sa už v Starom zákone predstavuje ako žiarlivý milenec. Svoj vzťah k nám neraz prirovnáva k manželskému zväzku. Udalosti, o ktorých hovoríme, nastali po „Baránkovej svadbe“, po Veľkej noci. Tí, ktorí sa už oženili alebo vydali, začínajú chápať, aké dôležité je pre tento druh vzťahu odpútanie sa od otca a matky, odchod do vlastnej domácnosti a vytvorenie vlastnej rodiny, ktorá nemôže mať dve hlavy. Človek, ktorý nenasleduje Krista naplno, je ako muž, ktorý neustále čaká, že problémy v dome bude riešiť jeho otec, alebo sa stále nevie rozhodnúť, či ženou jeho života je mamka alebo manželka.

Ak sa v časoch prvých kresťanov niekto rozhodol ísť za Ježišom, neraz stratil dovtedajšie zázemie. Pavol však v druhom čítaní vysvetľuje, že Kristus nám daroval nový život. Nebojme sa znova a znova robiť vo svojom srdci radikálne rozhodnutie patriť mu. Len tak sa totiž budeme medzi jeho bratmi a sestrami cítiť ako doma.