Izrael je meno, ktoré dal Boh Jakubovi, otcovi dvanástich synov. V jeho dome, v dome Izraela, má pôvod dvanásť kmeňov tvoriacich vyvolený Boží ľud. Tieto kmene neboli zväčša politicky jednotné. Všetkým naraz vládol jedine Dávid a potom ešte istý čas Šalamún. Neskôr sa rozdelili na Severné a Južné kráľovstvo. V období Pána Ježiša bolo ich územie už rozdelené na tri samostatné regióny. Prvým bolo Judsko – územie Júdovcov, na ktorom ležali Jeruzalem a chrám, miesta pravej bohoslužby. Druhým bola Samária, územie, na ktorom sa Izraeliti premiešali s pohanmi, vybudovali si vlastný chrám nezávislý od jeruzalemského a praktizovali aj pohanské kulty. V očiach ostatných boli preto prekliatymi. Celkom na severe ležala Galilea. Jej obyvatelia boli už od Jeruzalema dosť ďaleko a nesprávali sa ortodoxne. Galilejčania a Judejčania chovali k sebe postoj vzájomného pohŕdania.

Prečo Ježiš zhromažďuje okolo seba dvanástich apoštolov? Je Mesiáš, ktorý obnovuje Dávidovo kráľovstvo. Dvanásti muži dostávajú moc konať všetko, čo koná on. Len jednu vec im nedovoľuje: odbočovať k pohanom a vchádzať do samaritánskych miest. Majú ísť k ovciam strateným z domu Izraela. Ako chápať tento zákaz? Veď Ježiš sám ho nezachovával…

Pre Ježiša nie je nikto pohanom ani Samaritánom. Pre Ježiša je každý človek bratom alebo sestrou. Aj pohan, aj Samaritán sú v jeho očiach ovečkami stratenými z domu Izraela. Učí nás, že spása príde vtedy, keď prestaneme ľudí deliť na lepších a horších, keď zabudneme na staré škriepky a zlyhania a začneme znova budovať jednu rodinu. Mnohé rozdelenia medzi nami sú také hlboké a zraňujúce, že ich ľudskými silami už nemožno odstrániť. Nezabúdajme však, že ak nás Ježiš do tejto misie posiela, dáva nám moc, akú mal doteraz iba Boh.