Svätý František sa medzi ľuďmi tešil veľkej úcte už počas svojho života. Keď kázal na námestiach, ľudia sa do nohy zbiehali zo všetkých strán. Františkove slová si natoľko vážili, že počas jeho kázní mlčali dokonca aj vtáčiky. Jedného dňa ho počúval veľký dav so zatajeným dychom. Františkovu reč však prerušil výkrik neznámeho muža: „Nepočúvajte ho! Poznám toho pokrytca od detstva! Je to veľký hriešnik, podvodník a klamár! Nezaslúži si od vás nijakú úctu!“ Nastalo veľké ticho, no František situáciu zvládol. Pokľakol a nahlas ďakoval Bohu, že uprostred toľkých lichotníkov mu poslal do cesty človeka, ktorý ako jediný má odvahu povedať o ňom pravdu.

V kresťanských spoločenstvách sa často rozširuje názor, že našej úcty sú hodní iba ľudia s dokonalým životom. Takí, ktorí boli vždy verní Bohu, nikdy nechýbali v kostole, vynikajú cnosťami či charizmami a nemusia sa za nič hanbiť. Pozorný čitateľ evanjelia si však všimne, že práve takíto ľudia mali najväčší problém uveriť v Ježiša. Nedokázali mu dôverovať a boli to oni, kto ho napokon ukrižoval.

František z Assisi hovorieval, že sme len tým, kým sme v Božích očiach. Ničím viac a ničím menej. Ak som v očiach ľudí hriešnik, dúfam, že som ním aj v očiach Božích. Budem mať tak aspoň istotu, že Ježiš prišiel na svet práve kvôli mne.