V dnešnej bohoslužbe slova nachádzame dve rôzne rozprávania o zoslaní Ducha Svätého. Podľa Lukáša zostúpil Duch Svätý na učeníkov v deň Turíc. V tento sviatok si Židia pripomínali, ako na Sinaji dostali dar Božieho zákona. Lukáš tým chce povedať, že príchod Ducha Svätého otvára čas Nového zákona, čas Cirkvi.

Evanjelista Ján vychádza z inej koncepcie. Boží Duch zostupuje na učeníkov už v deň vzkriesenia. Ježiš ho daruje tým, že na učeníkov dýchne. Robí to, čo urobil Stvoriteľ, keď zo zeme utvoril Adama. Adam hriechom Božieho Ducha stratil. Práve preto sa starozákonný žalmista musí modliť: „Zošli svojho Ducha a všetko bude stvorené, a obnovíš tvár zeme.“ Túži po tom, aby Boh opäť vdýchol svoj život do bytosti stvorenej zo zeme a vrátil jej pôvodnú tvárnosť. Bez Ducha sme deformovaní. Akoby sme to ani neboli my.

Ján spája príchod Ducha Svätého s darom milosrdenstva. Duch totiž prináša do našich životov novú šancu. Hovoriť by o tom mohol svätý Augustín – antický intelektuál, ktorý viac ako tridsať rokov žil neviazaným pohanským životom. Keď spoznal Krista, dal sa pokrstiť a začal žiť celkom inak. Po rokoch stretol jednu zo svojich bývalých mileniek. Tá mu povedala: „Augustín, nepamätáš sa? Ja som tá a tá…“ Svätý jej odpovedal: „Ale ja už nie som ten Augustín, ktorého si poznala. Ja som už celkom nový človek.“

Bez Ducha Svätého nemusíme byť zlými ľuďmi. Naším cieľom však nie je iba byť dobrými. Máme byť tým, čím nás chce mať Boh. Kto sa otvoril Duchu Svätému, ten už vie, o čom je reč.