V liturgii dnešnej nedele sa zdanlivo stretávajú dva veľmi kontrastné momenty: po vzkriesení Lazára sa Ježiš presúva z Betánie do Jeruzalema a je oslavovaný ako kráľ, no o pár dní umiera ako zavrhnutý zločinec na kríži. Človeku sa žiada uvažovať o pominuteľnosti svetskej slávy a krehkosti pozemského úspechu.

Pri bránach Jeruzalema však dostávame kľúč k tomu, čo slávime. Je ním kniha Veľpieseň – nenápadná biblická zbierka ľúbostných piesní, ktorú my, kresťania, otvárame len zriedka. Ježiš s učeníkmi ju podľa židovských zvykov čítali vždy počas dní Paschy. Pripomínala im, že Pascha je sviatkom vzťahu Boha a človeka. Ježiš priviedol tento vzťah k dokonalosti, keď veľkonočnú obetu baránka povýšil na Baránkovu svadbu. Svoje obetovanie na kríži prežil ako sebadarovanie z lásky. Medzi slávnostným vstupom do Jeruzalema a smrťou na kríži teda niet nijakého protirečenia. Kto dáva život z lásky, zaslúži si úctu, aká patrí kráľom.

K dnešnému dňu vám okrem liturgických čítaní ponúkam jednu krátku ukážku z knihy Veľpieseň. Je to poetický text o ženíchovi, ktorý vchádza do mesta a kráča k domu svojej nevesty. Pri čítaní môžeme pochopiť, prečo naši predkovia nenazývali túto nedeľu „Palmovou“, ale „Kvetnou“ nedeľou:

Vstaň, moja priateľka, kráska moja, poď! Pozri, zima prešla, dážď ustal, odtiahol preč. Kvety sa zjavujú na zemi, čas spevu sa priblížil, aj hlas hrdličky počuť v našom kraji. Na figovníku rastú mladé plody a kvety viniča rozvoniavajú. Vstaň, moja priateľka, kráska moja, a poď! Holubica moja v trhlinách skál, skrytá v skalných previsoch, ukáž mi svoju tvár, dožič mi počuť tvoj hlas, veď tvoj hlas je príjemný a tvoja tvár ľúbezná. (Pies 2,10b-14)