Evanjelista Ján v dnešnom príbehu spomína rôzne osoby, ktoré by sa dali rozdeliť do dvoch skupín. Prvou je človek s chorými očami, ktorý žije v materiálnej tme, duchovne však žije vo svetle, lebo dôveruje Ježišovi a dá sa ním viesť. Druhou skupinou sú tí, čo majú oči telesne zdravé, ale sú slepí duchovne. Považujú sa za dokonalých, pritom hlásajú bludy a odmietajú prijať Ježiša, ktorý je ich spásou. V tomto príbehu nie je ani tak dôležité, kto je dobrý a kto zlý. Dôležitejšie je, že všetci sú slepí. Ide o stav, v ktorom nie je možné vidieť svet a druhých ľudí tak, ako ich vidí Boh. Jednu aj druhú slepotu spôsobil naozaj hriech, ale nie osobný. Bol to hriech Adama. Nemôžme za to, no vďaka nemu sa v istom zmysle ozaj rodíme mŕtvi a slepí.

Antickí prírodovedci tvrdili, že mláďatá leva prichádzajú na svet mŕtve a slepé. Takto ležia vo svojej nore tri dni. Potom prichádza ich otec, veľký lev. Ten na nich dýchne a oni sa prebúdzajú k životu a otvárajú oči. To bol aj počiatok rajského života nášho otca Adama. Prebudilo ho Božie dýchnutie do jeho mŕtvej hlinenej tváre. Zrejme ide o udalosť, na ktorú odkazuje Ježiš, keď mieša hlinu so slinami. Na oživenie hlinenej postavy v raji stačilo toto Božie gesto. Na uzdravenie človeka raneného hriechom to už, žiaľ, nestačí. Slepec s poslinenými očami musel prekonať náročnú cestu. Úzkymi uličkami Jeruzalema schádzal k miestu, kam ho poslal Pán. Prekonával prekážky a schodiská, narážal do ľudí. Veril však Ježišovi. Preto spravil všetko, aby sa umyl a videl. Farizeji odmietajú priznať, že potrebujú uzdravenie. Zobrazujú ľudí, čo nechcú konať pokánie. Myslia, si že sú ako Boh. V skutočnosti bolestným spôsobom odkrývajú najväčšiu Božiu slabosť. Ani Boh im nevie pomôcť z ich slepoty, lebo mu neveria.

Symbolom viery je svetlo sviece, ktorú nám pri krste zapália naši krstní rodičia. Pri tomto obrade vidíme, že viera nie je niečo, na čom by bolo treba veľa pracovať. Je nám darovaná. Ak chceme vidieť svet tak, ako ho vidí Boh, uverme mu a kráčajme v jej svetle.