Židia sa so Samaritánmi nestretávali ani s nimi nediskutovali. Ak by hrdinka dnešného príbehu bola Židovkou, tiež by nebolo vhodné, aby sa s ňou cudzí muž zhováral na verejnosti. Jej údiv pochopíme ešte lepšie, ak si uvedomíme, že studňa, pri ktorej sa príbeh odohráva, je od dediny ďaleko. Bližšie boli dve iné, kde mohla nabrať vodu. Navyše šla k studni až na poludnie, nie ráno ako ostatné ženy. Evidentne ide o osobu, ktorá je spoločensky izolovaná. Hoci Samaritáni nedbali na dodržiavanie Tóry tak ako Židia, žena, ktorá mala piatich mužov, je už aj na ich pomery zlou spoločnosťou. Pri studni stretla Ježiša, ktorý ju pozná lepšie než iní a dáva jej to pocítiť. Napriek tomu ide o najkrajšie stretnutie jej života.

Človek, ktorý zažil čosi podobné, povedal: „V jednom momente som pocítil, ako na mňa dopadol Ježišov pohľad. Nemal som kam újsť. Ježiš okamžite videl celé moje vnútro. Všetko. Každú veľkú i malú vec, za ktorú sa hanbím a ktorú sa snažím ukrývať. Necítil som však ani náznak poníženia a odsúdenia. Ježiš mi dovolil, aby som sa na seba pozrel jeho očami. Bol som v nich neuveriteľne krásnou a šťastnou bytosťou, on sám, Boh, ma obdivoval a kochal sa mojou vznešenosťou. Moju špinu si nevšímal. Padol som na tvár a veľmi som plakal, nie však nad svojimi hriechmi. Plakal som nad tým, že som dosiaľ nechcel byť človekom, ktorého vo mne vidí on.“

Pravé pokánie nie je nepríjemná vec. Je odkrývaním najkrajšej pravdy o nás samých. Je stretnutím s Kristom, ktorý nás nechce len očistiť. Chce, aby sme v jeho prítomnosti boli šťastní, a boli pri tom sami sebou, aby sme sa pred ním cítili ako rybky vo vode. Koniec koncov, tak o sebe hovorili aj prví kresťania. Sme rybky, lebo sme sa zrodili vo vode krstu a sme narodení pre život vo vode, ktorou je Kristus.