Peter, Jakub a Ján zažili na hore Tabor krásne veci, ale nebolo to za odmenu. Keď kráčal Ježiš s dvanástimi do Jeruzalema, otvorene hovoril, že ide nastoliť nové kráľovstvo. Nezakrýval však, že sa to udeje prostredníctvom zrady, kríža, smrti a zmŕtvychvstania. Traja učeníci mu oponovali. Správali sa pyšne a hlúpo. Peter ho poučoval, že sa to nesmie stať, Jakub a Ján ho ignorovali a starali sa len o to, aby v Ježišovom kráľovstve mali popredné miesta.  

Pre týchto troch ľudí bol zážitok na hore Tabor podstatná životná skúsenosť. Fascinovať by nás malo, samozrejme, že na chvíľu videli Ježiša v nebeskej sláve. Dôležité je ale aj to, že boli s Mojžišom a Eliášom. Títo dvaja proroci majú spoločnú jednu vec: neodišli zo sveta normálnym spôsobom. Mojžiša pochoval Boh v moabskej krajine na hore Nebo. Tesne pred smrťou mu z tejto hory ukázal budúce Izraelské kráľovstvo. Eliáš nemá hrob vôbec. Písmo spomína, že bol zaživa vzatý do neba na ohnivom voze. Peter, Jakub a Ján videli na kopci tak, ako Mojžiš, budúcu slávu Kristovho kráľovstva. Zažili ale aj nebeskú žiaru, ktorá ich uchvátila a aspoň na chvíľu uniesla hore, ako kedysi ohnivý voz Eliáša. V istom zmysle tu Peter, Jakub a Ján tiež zomreli. Keď zišli dole, neboli to už oni. Boli to noví ľudia. Vrátili sa premenení.

Ježiš sa meniť nemusel. On je ten istý včera, dnes a naveky. To my sa meníme a premieňame, ak s ním vystupujeme na hory modlitby. Modlitba je námaha, výstup na kopec. Vyžaduje si snahu, môže unaviť. Boh nás za ňu niekedy odmení krásnymi zážitkami a mimoriadnymi milosťami. Ak nie, nesmúťme. Pripomeňme si, že Peter, Jakub a Ján nedostali zážitok na hore Tabor za odmenu.